Filozofické okienko č.2

„I was unrecognizable to myself.
Saw my reflection in a window

and didn’t know my own face.“

Po dlhšej dobe cítim zase potrebu sa vyrozprávať. Môj život nie je stály, tak ako to bývalo zvykom. Na prvom mieste škola a tá o všetko rozhodovala. Kedy doskúškujem a pôjdem do roboty, resp. na brigádu, dokedy môžem brigádovať, lebo potom začínam semester a nebudem mať čas makať a popritom ešte aj robiť všetky tie prezentácie, projekty a seminárky. Takže všetko to čo chcem bolo limitované školou.  Aby som povedala pravdu od mojich šiestich rokov som v škole (tak ako väčšina). Po ZŠ plynule nasledovala  stredná škola, v mojom prípade gymnázium a ako absolvent všeobecného gympla, jediná možnosť bolo pre mňa ísť na vysokú školu. Vybrala som si odbor medzinárodné vzťahy, v ktorom sa vyžívam a môžem povedať, že som to trafila, aj keď možno som mala ísť aj na žurnalistiku… To je však teraz už zbytočné, pretože v danom odbore som skončila bakalára. A pri tom všetkom čo sa v mojom živote od novembra minulého roka udialo som potrebovala zmenu, veľmi veľkú. Nie len čo sa môjho výzoru týkalo (predtým som mala vlasy do polovice chrbta, dnes sú ledva po ramená), ale celkového života. Ako som už spomínala doteraz ovplyvňovala môj život škola. Nie som nerdík, nikdy som nemala samé jednotky, práveže by sa našli aj napomienky k väčšej usilovnosti o päťkách ani nehovorím, ale bolo to prioritné. Ale dostala som možnosť prvýkrát uchopiť svoj život do rúk ja a len ja o ňom rozhodovať. Po dlhých myšlienkových pochodoch som sa rozhodla odísť z denného štúdia, ísť do roboty a dokončiť to externe. Cítim potrebu dokázať si, že nie som kus neschopného človeka, že to viem rozbehnúť a vybudovať si meno aj v robote nie len v škole. 

Takže som si našla prácu a tento týždeň som v nej začala. Je to celkom náročné, nezvyk vstávať tak skoro a chodiť domov tak neskoro. Nové prostredie, noví ľudia a hlavne úplne nové nepoznané situácie. Je to výzva ako sa patrí a ja zrovna nepatrím k ľuďom, ktorí sa rýchlo vzdávajú. A je to aj príležitosť a ja ako oportunista sa jej chytám. Keď som bola malá predstavovala som si moju dospelú verziu ako budem chodiť z roboty, s kabelkou v jednej ruke a nákupnou taškou v druhej ruke. Oblečená v blúzke, „slušáckych“ nohaviciach a samozrejme obuté topánky na opätku. A ako som tak šla včera z práce (znie to tak zvláštne, hlavne keď si uvedomím, že to nie je brigáda ale full-time job) som si na túto moju predstavu spomenula, a uvedomila som si, že to prišlo veľmi rýchlo.

(Citát je z piesne Streets of Philadelphia, Bruce Springsteen)

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *